CIRKEV SME MY, ĽUDIA NEDOKONALÍ A HRIEŠNI

            Carlo Carretto spomína na svoje študentské časy: „Keď som otvoril svoju prvú knihu dejepisu, nebolo treba veľa námahy, aby som pochopil, že duchovné osoby, či dokonca i niektorí z pápežov sa dopustili mnohých intríg a úskokov. Prišiel som domov, v hlave som mal plno zmätkov a hovoril som o svojich pochybnostiach. Miesto odpovede som od matky dostal poriadne zaucho, ako bolo vtedy vo zvyku. Odbavila ma bežnou frázou, že o kňazovi sa zle nerozpráva.
            Keď som potom išiel na faru a povedal kňazovi, že to podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia nechápem, dostal som prednášku o svätej a nepoškvrnenej Cirkvi bez vrásky a hany. V tom momente som stratil odvahu v dialógu pokračovať.
            Nechápal som, prečo tí, ktorí zle použili svoju zodpovednosť a moc, nepriznali svoju vinu a nežiadali o odpustenie. Prečo sme sa všetci nezjednotili  v spoločnom vyznaní hriešnosti: „Hrešili naši otcovia, hrešili sme my, všetci sme hriešnici! KONEČNE BY SME BOLI JEDNOTNÍ ASPOŇ V JEDNEJ VECI!“
            Nikto z nás nemôže poprieť hriešnosť tých, ktorí tvoria Cirkev. Iba pokrytec zatvára oči nad hriechom Cirkvi, ktorá hlása pokoj a zmierenie Kristovo, a pritom v dejinách vysielala výpravy, ktoré mali za úlohu zmiesť z povrchu zeme neveriacich. Stačí si prečítať, ako prebiehal proces vedený inkvizíciou proti Johanke z Arku, aby sme sa presvedčili, že v Cirkvi panovala i korupcia a falšovanie súdnych rozhodnutí.
            Je zbytočné v dejinách Cirkvi hľadať svätosť bez hriechu. Cirkev tvoríme my, ľudia, ľudia nedokonalí a hriešni. Preto Cirkev neustále potrebuje očisťovanie - kráčať cestou obnovy a pokánia. Nič tak nepomáha súčasnému svetu, ako keď z úst pápeža Jána XXIII počuje prosbu adresovanú Židom za odpustenie všetkých utrpení, ktoré im kedy kresťania spôsobili. A ako očistilo Cirkev vyhlásenie pápeža Pavla VI. , že proces Cirkvi s Galileom bol nespravodlivý. Nehovoriac o ospravedlneniach a priznaniach chýb Cirkvi Jánom Pavlom II.
            Nesmieme sa však pozerať na Cirkev včerajška ako na Cirkev, ktorá sa dopustila viacerých previnení ako tá dnešná. Nemôžeme tých druhých len tak ľahko odsúdiť, zvaliť na nich vinu za hriechy sveta a seba samého pokladať za nevinného. Na hriechu Cirkvi máme svoj podiel. Svojím posudzovaním, neochotou zmieriť sa, neochotou k službe, vyvyšovaním sa nad tých „menej veriacich“ alebo inovercov. Konať pokánie a vyznať sa zo svojho hriechu voči Cirkvi je vecou každého z nás.

„Keď som bol mladý, nemohol som pochopiť, ako mohol Kristus svoju Cirkev založiť na Petrovi – zradcovi, ktorého vydesila výpoveď akejsi slúžky. Ako som dospieval, pochopil som, že tým Kristus chcel povedať nám, aby sme ostali pokorní a nikdy nezabudli na vlastnú krehkosť.
Peter bol vratkým kameňom, ale ktokoľvek z nás by bol ešte vratkejším. Dôležitá však je malta, ktorá nás, kamene Cirkvi, spája: Duch Svätý. Jedine On dokáže vytvoriť Cirkev z kameňov tak zle priliehajúcich ako sme my.“

                                                                                                                      C.Carretto
                                                                                                 (zdroj: Katarína Lachmanová)